Spisovateľ, ktorý píše príbeh kávy s pridanou hodnotou
Erik Šimšík nie je klasický podnikateľ. Píše básne, rozpráva nám o ekológii, pracoval ako dobrovoľník v Afrike a väčšinu času trávi pri káve. Vyštudovaný sociológ sa však do kávy zamiloval natoľko, že ju z plantáží v Rwande priniesol až do kaviarní v Bratislave. Africká káva sa stala jeho najväčšou vášňou i prácou, čo je asi tá najpríjemnejšia kombinácia na svete.
S Erikom sa stretávame v jedno nádejné jarné ráno v jeho kaviarni Goriffee Kaffeehaus, ktorá prináša špeciálnu atmosféru do knižnice v Goetheho Inštitúte v Bratislave. Okrem zopár “štamgastov” a študentov sme tu zatiaľ sami, i keď knižnica je v nedočkavom očakávaní zaujímavého večera, keďže im sem večer príde čítať herec Robo Roth. Nás však zaujímajú iné príbehy. Tie o káve, nekonečných plantážach v exotickej Strednej Afrike a o tom, ako sa chlapec z Bratislavy dostane za pár rokov od písania básní k obchodovaniu s kávou.
Po ukončení štúdia na Vysokej škole Sv. Alžbety sa sociológ Erik Šimšík rozhodol využiť šancu vycestovať do ďalekej Afriky a pracovať tam ako dobrovoľník. V roku 2012 sa teda na štyri mesiace stala jeho domovom magická Rwanda. Erik býval v horách nad veľkou kávníkovou plantážou, kde trávil množstvo svojho voľného času a postupne sa učil všetko o pestovaní, zbieraní a výrobe kávy. “Tam som zistil, že káva môže chutiť aj dobre, dokonca až excelentne,” hovorí jeden z majiteľov kaviarne a značky kávy Goriffee, ktorá začala písať svoju históriu v roku 2013. “Rwandu som si vtedy predstavoval trochu ako extrémnu krajinu, vôbec to však nebola pravda. Každý, kto ju navštívi, odtiaľ odcháza nadšený,” povedal Erik Šimšík.
Po návrate z prvej cesty do Rwandy sa však čoskoro do africkej krajiny vrátil opäť, keď sa o jeho skúsenostiach dozvedela filmová produkčná spoločnosť z Poľska. Počas svojej druhej návštevy Rwandy, keď pomáhal s prípravami na natáčanie filmu Birds are singing in Kigali, ho však opäť zlákala káva, a tak sa začal obzerať po možnostiach, ako tento africký skvost priviezť naspäť na Slovensko. Rwandská káva je podľa neho výnimočná svojou nezvyčajnou sladkosťou a zamatovou jemnosťou. Okrem toho v nej podľa Erika doslova cítiť krajinu, v ktorej bola vypestovaná. “Je zaujímavé, že v káve, podobne ako vo víne, cítiť terroir, pôdu. Káva úplne preberá chuťovú charakteristiku pôdy, v ktorej vyrástla,” hovorí mladý podnikateľ.
Zakladatelia značky Goriffee Erik Šimšík, Matej Hambalko a Amir Al Jabri najprv začali na Slovensko dovážať dopredu upraženú kávu, čoskoro však zistili, že to nebude najlepšie riešenie. Kávu priamo od rwandských farmárov teda začali spracúvať v pražiarni Čierna perla v Kostolnej pri Dunaji. V ich ponuke dnes nájdete tri druhy kávy z Rwandy, ovenčené rôznymi odbornými oceneniami kvality a jednu kávu z Burundi. “V určitom momente sme si uvedomili, že sa možno o niečo ukracujeme, keď nemáme kávu aj z iných krajín, ako z Rwandy,” povedal Erik o rozhodnutí rozšíriť ich ponuku o kávy z iných krajín z regiónu Strednej a Východnej Afriky. Od roku 2013 teda precestoval okrem Rwandy aj okolité krajiny, o ktorých rozpráva s nadšením malého dieťaťa. Na kávových plantážach hľadajú chlapci z Goriffee “skryté diamanty” – druhy kávy výnimočné svojou chuťou i spracovaním. Ich práca sa totiž nezačína iba pri príprave hotovej kávy.
V Goriffee sa vo svojom podnikaní rozhodli presadzovať princíp “relationship coffee”, ktorý sa vo veľkej miere stará o vzťahy so zákazníkmi, ale i s farmármi, ktorí ich kávu pestujú. “Pre nás sa práca v Rwande nekončí tým, že tam kúpim kávu a prídem domov. S našimi farmármi totiž pracujeme celoročne,” vysvetľuje Erik, ktorý sa svojím biznisom spolu so spoločníkmi snaží podporovať etickú a ekologicky udržateľnú stránku kávového priemyslu. Zatiaľ čo svojich zákazníkov učia čo najviac o pestovaní či výrobe kávy, ktorú pijú a okrem iného organizujú napríklad odborné prednášky (najbližšiu z nich si môžete prísť pozrieť 6. apríla 2016 do Goetheho Inštitútu), zaujímajú sa o každý aspekt výroby ich kávy. Tento rok založili i projekt Goriffee Lab, prostredníctvom ktorého chcú naštartovať rôzne iniciatívy pomoci a rozvoja pre výrobcov kávy priamo v Rwande.
Ich prvým cieľom je priniesť do Rwandy cascaru – sušené kávové čerešne, ktoré vznikajú ako vedľajší produkt pri výrobe kávy a v Južnej Amerike ich dnes úspešne využívajú na výrobu čaju. Podobnú techniku by chceli chlapci z Goriffee priniesť aj “svojim” farmárom v Rwande, ktorí by tak získali možnosť lepšie využiť odpad produkovaný pri pestovaní kávy i zvýšili svoju výrobu. “Snažíme sa priniesť inovačný prístup a eventuálne vytvoriť nejaký efekt snehovej gule,” vysvetľuje Erik, ktorá verí, že ich snaha inšpiruje ostatné články v obchodnom reťazci, aby sa do podobných projektov zapojili. “Pred kávou stojí mnoho výziev a vecí, ktoré treba preskúmať. My sme stále iba na začiatku,” hovorí Erik. “Pri cestovaní sme sa naučili veľmi veľa hlavne o pestovaní kávy. Tu o tom nikto nič nevie. Káva sa totiž nikde naokolo nepestuje, pestuje sa len 500 km od rovníka,” vysvetľuje Erik o tom, prečo sa rozhodli každým aspektom pestovania a výroby kávy zaoberať aj popri svojej práci na Slovensku.
Usmievavý Erik Šimšík je živým príkladom toho, že káva podporuje kreativitu a potenciál človeka. Od obchodu si totiž už niekoľko rokov “odskakuje” k písaniu básní a poviedok a jeho zbierky Monorezeň & Stereozemiaky a Hegemónia sa stretli s veľkým úspechom. Káva sa však popri písaní predsa len ukázala ako praktickejšia možnosť živobytia. “Samozrejme, na Slovensku sa písaním nedá živiť, takže mi prišlo celkom vhod, že som objavil kávu,” smeje sa Erik. K rozhodnutiu priviezť na Slovensko rwandskú kávu ho inšpirovalo aj to, že z ponuky káv v bratislavských kaviarňach bol často veľmi sklamaný. Trend kaviarní sa však podľa neho na Slovensku postupne mení k lepšiemu. “Kaviarne sú viac variabilné a pripravené skúšať rôzne kávy,” myslí si. Zatiaľ čo niekedy mali podniky aj 10 rokov jedinú značku kávy, dnes sa tento prístup začína otáčať. “Sú to možno len prvé lastovičky, ale zlepšuje sa to,” hovorí Erik.
Text: Miroslava Germanová
Foto: Ondrej Bobek
